Lebo naša „Nena“ nekonečne dlho.
Renátka (Nena) sa s láskou k hojdaniu jednoducho už narodila.
Hneď ako vyrástla z plienok, vešala sa tými drobnými ručičkami na všetko, kde sa dalo aspoň trochu pohojdať. Neviem, či už vôbec chodila do školy, keď sa vyšplhala na veľký orech v záhrade, prevesila tam špagát cez konár, urobila riadny uzol a odvtedy každú možnú minútu trávila na svojej, vlastnoručne vyrobenej hojdačke. Neskôr nám do záhrady pribudla jedna parádna, drevená s lavičkou od deda Jozefa. V tej dobe už bola Renátka veľká školáčka, no láska k hojdaniu ju neopúšťala. Myslím, že niekedy v tomto čase som čaru hojdania prepadla aj ja.
Hojdačka sa stala u nás doma miestom oddychu aj zábavy. Vedeli sme tam len tak sedieť a pri ľahučkom pohojdávaní prebrať všetko, čo nás trápi aj teší. Inokedy som tam len tak polihovala s knihou v ruke a načerpávala energiu z vône záhrady.
O pár rokov neskôr, v čase, keď už bola Renátka takmer na prahu dospelosti vznikla prvá Steelová hojdačka. Ak si myslíte, že odvtedy ju máme aj my, tak veru nie. My sme si museli, prosím pekne počkať až na stý vyrobený kus!
Dovtedy však pribudla priamo vo vnútri nášho domu ešte jedna hojdačka. Majsterko ju bezpečne zavesil priamo do stropu Renátkinej izby. Tú hojdačku miluje. Hojdávala sa v nej celé hodiny, keď čakala bábätko a hojdáva sa v nej aj so svojou dcérkou v náručí. A tak má naša Nena hojdačku v izbe aj na záhrade pretože ona sa (ako som už písala vyššie) s láskou k hojdaniu jednoducho narodila.
P.S. Ak na stránke prestanú pribúdať príspevky, tak ma dcérka zniesla zo sveta za zverejnenie tejto fotografie.
S láskou
steelová Maťa