Bol raz jeden steel-Majsterko, ktorý nepoznal slová „nedá sa.“ Ženatí páni určite hneď pochopia, že sa mu s týmto hendikepom nie vždy ľahko žilo. 🙂
On však túto vlastnosť pokladal za dar a tak s ňou aj zaobchádzal. Ľudia za ním radi chodili pretože vždy vymyslel ako čo vyrobiť a vylepšiť tak, aby bol výsledný výrobok presným riešením toho, čo potrebujú.
A tak raz prišla požiadavka na výrobu konštrukcie malej hojdačky. Vraj v obchodoch nie sú také tie poriadne, pevné, z poctivej ocele.
Pár dní dumania a usilovnej práce priniesli prvý prototyp, ktorý sa hneď ujal a priniesol so sebou okrem kopy detského smiechu aj požiadavku na ďalšiu, väčšiu hojdačku. Taká konštrukcia, to nie je len tak! Musí byť hlavne bezpečná, pevná, stabilná! To už sa Majsterko do svojho technického sveta úplne uzavrel a svoju drahú ženušku (mňa) vnímal už iba „naoko.“
V jeden deň však zľahka precitol a uvedomil si, že si svoju žienku moc ľúbi a rozhodol sa pre ňu spraviť gesto jemu nevídané – POVYSÁVAŤ.
No a vtedy sa to stalo. Počas precízneho luxovania kobercov na to prišiel! Posledný dielik skladačky myšlienok, nápadov a výpočtov k nemu dorazil ako blesk z jasného neba. Vypnutý vysávač nechal tam, kde bol a utekal uložiť svoje myšlienky na výkres.
V ten deň vylepšil Majsterko konštrukciu do dnešnej podoby, k úplnej spokojnosti svojej technickej mysle a pre radosť a bezpečnosť všetkých, ktorí sa na nej hojdajú a budú hojdať.
P.S.- Nie, odvtedy som ho vysávať nevidela.
P.S.2. – Áno, sporadicky mu viem pripomenúť, aké neobyčajné benefity táto činnosť prináša.
Steelová manželka Maťa.
